V neďalekom stánku som si kúpili noviny a na prechode počkal na zelenú. Pes sa na chvíľu zdržal očuchávaním stĺpa semaforu, no aj tak sme sa včas vybrali cez prechod.
Keď sme boli už pri konci, začal na nás vytrubovať vodič taxíka, bielej škodovky, ktorý sa k nám prihnal z neďalekej križovatky. Tak som zastal, naznačil mu nech mi povie, čo mi tým trúbením naznačuje, pretože na prechod som vošiel na zelenú.
Vyzeral nahnevaný. Vystúpil z auta, dvere nechal otvorené, obišiel ho a pristúpil ku mne. Bol nižší, asi sto sedemdesiat, mladší odo mňa asi tak o štyridsať rokov, blond vlasy mal ostrihané nakrátko, úzke modré oči. Oblečené tmavozelené tričko s krátkymi rukávmi, ktoré pevne obopínalo jeho svalnaté telo. Na krku tetovanie. Spýtal som sa ho: "Čo chcete, dáte mi facku?" Začal na mňa vykrikovať už ani neviem čo, potom sa pravou nohou zaprel a váhou svojho tela ma oboma rukami sotil a odhodil asi meter dozadu. Nespadol som, rovnováhu som zvládol. Počul som len piskot pneumatík a auto zmizlo za ostrou zákrutou. V tomto veku som akýsi pomalší.
Pozbieral som si noviny, ktoré pri tom incidente padli na chodník, skontroloval psa a pokračoval v ceste domov.
Ako málo stačí, aby sa z úslužného taxikára stal násilník. Ako málo stačí, aby ste naštvali nácka.
